219. kolo (ďalšie kolo 18.04.2011)
Vitajte v ďalšom kole GosAmKy. Máme 1 novinku - slovenský autor a interpret KRÍŽIK, vypadáva česká kapela DONEBEVOLAJÍCÍ, pretože ste im nevenovali ani jediný bodík. V ďalšom kole sa stretneme o 2 týždne 18.04.2011.

ROZHOVOR s KRÍŽIKOM

Krizik2.jpg
Ahoj Peťo, čo máš nové? Myslím, že je to CD, ako sa volá a koľko je na ňom piesní?

Ahoj, áno, mám nové CD. Vyšlo len nedávno a nesie názov „Po kvapkách“. Vyšlo takmer presne rok po albume „ Zanechať stopu“, a teším sa mu, lebo okrem nových skladieb je na ňom aj niekoľko starších, nanovo nahratých piesní, ktoré mám rád, a ktorými by som rád odovzdal ľuďom niečo zo seba, no už sa akosi nevošli na prvé CD. Nové CD obsahuje 15 piesní a z môjho pohľadu je trošku odlišné od prvého. Je pestrejšie, viac sa na ňom striedajú rýchlejšie piesne s pokojnejšími, či hlbšie s veselšími. No aj tak je stále také „moje“, plné rôznych tém. Teda ak sa niekomu páčilo prvé CD, myslím, že toto nové by ho nemalo sklamať.

Kde si nahrával druhé CD? Opäť si vložil dôveru v Riša Čanakyho?

Tentokrát sa nenahrávalo u Riša, no nie preto, že by som minulý rok nebol spokojný s jeho prácou. Naopak, som veľmi rád, že prvé CD sme robili u neho. Kedže však som bohoslovec v seminári na Spišskej Kapitule, a súčasťou štúdia je formácia v samotnom seminári, nemôžem si len tak povedať, že idem na týždeň do BA. Kedže cesta povolania, na ktorú som sa vydal je pre mňa dôležitejšia ako samotná hudba, ktorú robím, ani som sa nesnažil uvažovať nad tým. No Pán chcel, aby druhé CD vzniklo, a tak to vymyslel trochu inak. Poslal mi do cesty človeka, ktorý ma zoznámil s ďalším človekom, ktorý vlastní malé nahrávacie štúdio priamo v Spišskom podhradí, teda v mestečku, kde je náš seminár. Až vtedy som začal reálne uvažovať, že by sa druhé CD mohlo „narodiť“. No a keď túto myšlienku podporil aj rektor seminára, za čo som mu veľmi vďačný, začalo sa na tom pracovať. Nahrávali sme teda cez víkendy, keď sme nemali v seminári iný program, alebo nejakú akciu. Teda celé nahrávanie bolo rozkúskované na víkendy, aj to nie všetky, a trvalo to od začiatku novembra, do konca januára. Ale išlo to veľmi fajn, po celý čas som cítil, že Pán je pri nás, sám to režíruje a požehnáva.

Kde chceš „Zanechať stopu“ a čo chceš dávkovať „Po kvapkách“?

Mojou túžbou je zanechať stopu v ľudských srdciach. Tam, kde sa Boh rozhodne dotknúť sŕdc svojich detí aj cez piesne, ktoré mi dal. Mnohé z tých piesní zanechali stopu aj v mojom srdci, je to Jeho milosť pre mňa. On jediný sa dokáže dotýkať ľudských sŕdc tak, ako to nedokáže nikto iný. Ak sa teda moje piesne stávajú nástrojom Jeho milosti aj pre iných ľudí, napĺňa ma to radosťou. A čo chcem dávkovať „Po kvapkách“? Každá z tých piesní je malou kvapkou, ktorá chce dopadnúť do duše, a priniesť jej to, čo prinášajú kvapky životodarného dažďa, ktoré dopadajú na suchú zem - vlahu.

O čom je pieseň „Ako deti“, ktorú nasadzuješ do rebríku?

Pieseň „Ako deti“ vznikla, keď som tak trochu uvažoval nad tým, prečo Boh tak miluje deti, a dáva ich za príklad dospelým. Uvedomil som si, že detské srdce radosť nehrá, ono ju skutočne prežíva a je to radosť z jednoduchých vecí, z toho, čo nás denne stretáva. My dospelí, zahltení svojimi povinnosťami a pocitom dôležitosti, strácame schopnosť ozajstnej radosti z toho, čo je okolo nás naozaj tak krásne. A práve tie maličkosti nám Boh každý deň dáva, aby náš život urobil nezabudnuteľným, no my sa z nich už tešiť nevieme. Deti však áno, tie to vedia, a aj preto ich Boh tak miluje. Teda táto pieseň je o tom, aby sme sa od detí naučili tešiť z každodenných maličkostí, lebo práve tie dokážu náš život urobiť výnimočným.

Ktorá je tvoja obľúbená pasáž z Písma?

Boh to robí tak, že vždy sa ma dotkne niečím novým, a teda aj tie obľúbené pasáže sa dosť menia podľa toho aktuálneho dotyku. Keď však nad tým uvažujem, predsa len je jedna pasáž, ktorá sa ma dotkne vždy, keď sa s ňou stretnem. Je to práve stať, kde Ježiš vyzdvihuje deti, a hovorí, že im patrí Božie kráľovstvo. Stále viac spoznávam, prečo to tak je, a prečo práve oni majú k nebu tak blízko. Povedal som si, že nikdy nedovolím dospelosti, aby mi ukradla detské srdce. Vlastne aj o tom hovorí pieseň „Ako deti“.

Nebojíš sa, že ťa potom neprajníci označia za „decko“? Ako reaguješ, ak ti niekto, kto sa hrá na dospeláka, povie „ty si ešte decko“?

Netreba si to mýliť. Mať detské srdce neznamená byť detinský a infantilný. Boh nemiluje deti pre ich detinskosť, ale ako som už povedal, pre ich úprimné a čisté srdce schopné skutočnej a nepredstieranej radosti z každodenných maličkostí. Toto by sme sa od nich mali naučiť. A to nie je jediný dôvod, pre ktorý nám ich Boh kladie za príklad. Nedávno som videl, ako sa na pieskovisku hrali malé deti. Zrazu jedno z nich spadlo, udrelo sa a začalo plakať. Zaujalo ma, že prvé, čo to dieťa urobilo bolo, že sa začalo obzerať po svojej mamke, a keď ju uzrelo, rozbehlo sa k nej. Ako náhle skončilo v jej náručí, prestalo plakať. Prečo aj my nemáme taký vzťah k nášmu nebeskému Ockovi? Prečo keď padneme, nie je prvý, koho hľadáme práve On? Prečo nie sme ako to malé, bezbranné dieťa, ktoré tak veľmi dôveruje matkinej náruči? Myslím, že dospelí sa veľa majú čo učiť od detí, a nemá to nič spoločné s detinskou infantilnosťou, z ktorej treba vyrásť. Raz som kdesi čítal veľmi zaujímavú myšlienku: „Ak by sme sa na svet pozreli očami detí, znovu by sme objavili krásu Božieho stvoriteľského diela“ Určite to má niečo do seba...

Kedy si pocítil volanie stať sa kňazom? Pochybuješ niekedy o svojom rozhodnutí?

Prvý krát mi táto myšlienka tak serióznejšie napadla, keď som mal 15 rokov, a odvtedy som nad tým uvažoval častejšie. Samozrejme, stále sa to striedalo – raz som túžil slúžiť Bohu i ľuďom ako kňaz, inokedy zas som sníval o tom, že raz budem mať ženu a deti, a budem dobrým otcom. Takto sa to striedalo niekoľko rokov, no postupne Boh tak riadil veci, že vo mne tak spontánne zvíťazila túžba po kňazstve. A či sú pochybnosti? Niekedy sa objavia, ale to sú také menšie príležitosti k zamysleniu sa, ktoré doteraz ma vždy len posunuli o krok ďalej. Teda zatiaľ som v seminári nejakú vážnejšiu krízu povolania nemal, len občas menšie zakolísania. No pred tým som zažil dosť veľkú krízu mojej viery, a teda je mi jasné, že kedykoľvek sa môže objaviť aj takáto kríza povolania. Verím však, že ak Boh dá takúto skúšku na mňa, dá mi s ňou aj silu obstáť. Veď zlato sa čistí ohňom.

Čo robíš v živote, ak sa chceš rozhodnúť pre nejakú vec, ale tvoje presvedčenie sa strieda – jeden deň ZA, druhý deň PROTI?

To je dosť ťažká otázka, lebo to závisí od konkrétneho prípadu. Určite to však nikdy nie je jednoduché. Možno je dobré nesnažiť sa moc v tom vŕtať, a skôr sa snažiť byť vnímavý na podnety Boha. Niekedy to chce len čas a otvorené srdce, aby človek pochopil, čo z toho je Božia vôľa. No pri niektorých takýchto rozhodovaniach ide len o to, aby človek sám urobil rozhodnutie pre niektorú z možností, a už sa neobzeral späť, lebo kým sa bude obzerať a rozoberať to, nenájde v sebe pokoj. Okrem toho, nesprávne rozhodnutie je stále lepšie ako žiadne rozhodnutie, lebo aj to človeka niekam posunie, zaťial čo nerozhodný človek stojí stále na tom istom mieste.

Predstav si, že k tebe príde mladý človek, ktorý povie – „Neviem, čo odo mňa Boh v živote chce. Neviem nájsť svoj talent, povolanie.“ Čo by si mu poradil?

V prvom rade je asi dôležité nesnažiť sa príliš nasilu to nájsť. Treba to nechať spontánne plynúť a skúmať túžby, ktoré Boh uložil do hĺbky srdca. Tie túžby tam nie sú len tak náhodou. Boh ich tam vložil zámerne, pretože skrze ne chce človeka k niečomu nasmerovať. Nehovorím o nejakých povrchných a chvíľkových chúťkach, ale o túžbach, ktoré človeku môžu ukázať, kam má smerovať. Raz mi povedala jedna pani, ako za ňou prišla jej 7 ročná dcérka so slovami: „Mami, ja sa bojím, že si ma Pán Boh povolá do rehole, ja tam nechcem ísť.“ Je to trošku úsmevná príhoda, no vo svojej podstate hovorí presne to, čo chcem povedať. Boh nikdy nepôjde proti túžbam v hĺbke nášho srdca, lebo práve On je ich pôvodcom.

No ale povedzme, že máš túžbu v srdci byť napríklad spisovateľ. Tomuto sa mladí venujú, takže uveďme si to ako príklad. Píšeš poéziu i prózu, poslal si svoju tvorbu do viacerých súťaží a nikdy si nebol ocenený. Poslal si svoju tvorbu do vydavateľstiev a žiadne neprejavilo záujem vydať tvoje diela. A pritom tvoj kamarát, ktorý začal písať o 5 rokov neskôr ako ty a ty si ho učil základom písania, už má vydanú prvú zbierku básní. Napriek tomu, že si veľmi chcel byť spisovateľ, musel si sa zamestnať v inej brandži, lebo z niečoho žiť musíš. Prešlo dajme tomu 10 rokov a ty si logicky začneš klásť otázky, či to, čo robíš, má vôbec zmysel. Začneš sa obviňovať, že to nerobíš dosť dobre. A k tomu všetkému prídu obvinenia od známych, že to vzdávaš, ale ty už jednoducho nevieš, čo ďalej a ako vstať. Pýtaš sa: „Bože, ak si mi vložil do srdca túžbu byť spisovateľ, prečo som stále akoby v suteréne? Vyzerá to už tak, že spisovateľ nebudem, tak prečo si mi Bože vložil do srdca tú túžbu?“. Peťo, čo povieš na takýto životný príbeh? Hoci je vymyslený, podobných osudov je určite mnoho.

No, áno, jedna časť takýchto príbehov končí tým, že človek sa vzdá svojej túžby a snaží sa žiť to, čo musí. A niet tu čo vyčítať, ako hovoríš, je to logické. Ale je tu druhá časť, ktorá aj napriek všetkému neustále žije z tej túžby v sebe. A stále verí, že to má zmysel, že všetko má svoj čas. Božiu matematiku my ľudia niekedy nepochopíme. Čo sa nám zdá nelogické, v tom On vidí presný a jasný zámer. Možno to raz pochopíme, a možno nie, no určite nie je náhoda, že tá túžba v nás je. Ja verím, že náhody neexistujú. Náhoda je vždy len to, čo On na nás hodí. Tak je to aj s tými túžbami v nás. Boh s nimi určite má svoj zámer, náš problém je ten, že On nepozná čas, takže niekedy nás neúspech proste znechutí a zadusí tú túžbu. Ale poznám niekoľko prípadov, kde ľudia práve vďaka tomu, že patria do tej druhej skupiny prežili veľmi zaujímavý život, lebo ten „motor“, ktorý ich neustále hnal vpred dodával ich životu „šťavu“ a napokon ich predsa len možno doviedol do vytúženého cieľa. A myslím, že vtedy to má aj pre toho človeka samotného oveľa väčší zmysel, ako keby cesta k tomu snu bola jednoduchá a priamočiara. Radosť toho človeka je hlbšia, skutočnejšia a trvalejšia. Viem, že takáto odpoveď nemusí byť pre niekoho uspokojivá, ale to by už bolo na dlhšiu diskusiu.:-)

Veriaci ľudia čelia v súčasnosti stále viac obohratej platni neveriacich – napáchali ste škody v stredoveku, vaši kňazi sú pedofily, cirkev hrabe majetky a podobne. Čo sa deje vo tvojom vnútri, keď čítaš alebo počuješ takéto vety?

Takéto veci ma nevedia rozhodiť, lebo toto všetko hovoria ľudia, ktorí si len potrebujú do niečoho kopnúť. A takýmto kopancom do cirkvi sa len snažia upokojiť nepokoj vo svojom vnútri, spôsobený podvedomou túžbou po nejakom transcedetne, po Bohu. Tá túžba je od prirodzenosti v každom človeku, a je teda logické, že keď sa človek snaží zadusiť v sebe túto túžbu, hľadá úľavu v tom, že kope do niečoho, čo mu ju pripomína. Takže hlavne sa za takýchto ľudí modlím. A to že cirkev v minulosti napáchala škody? Áno, treba ale mať na pamäti, že cirkev nie je spoločenstvo dokonalých, neomylných a svätých, ale spoločenstvo hriešnikov, ktorí chcú patriť Bohu. Teda cirkev vedú obyčajní ľudia, ktorí sa taktiež môžu pomýliť, alebo zhrešiť. Ak by však nebola vedená a posväcovaná Duchom Svätým, pravdepodobne by už dávno zanikla. A čo kňazi, pedofily ? V každom povolaní sú takí, ktorí svoje povolanie žijú naplno a sú mu verní, a sú takí, ktorí zlyhali. Či už medzi právnikmi, lekármi, alebo aj kňazmi. Problém je ten, že ak zlyhá lekár, verejnosť to nezaujíma, ak zlyhá kňaz, hneď to vie celý svet. Druhá vec je tá, že ak je 99 dobrých a svätých kňazov, a jeden zlyhá, nikto nepoukáže na tých dobrých, ale všetci očierňujú toho jedného, a tvária sa, že on je celá cirkev. Takže tu treba reálnejšie hľadieť na veci, a nie zámerne vyhľadávať a vyťahovať to zlé.

Myslíš si, že má zmysel takýchto ľudí komentovať, reagovať na ich slová? Niektorí kresťania povedia: „Nehádžme perly sviniam. Ja ich aj tak nezmením.“. Iní povedia: „Ak to neskúsim, svet nebude lepší.“

Myslím si, že treba nájsť taký správny stred. Je dobre sa k tomu vyjadriť, no treba to robiť s rozumom, aby to zbytočne nespôsobovalo ďalšie zlo. Vo filme Slzy slnka bola vyjadrená veľmi pekná myšlienka: „ Víťazstvo zla začína tam, kde dobrí ľudia budú sedieť so založenými rukami.“

Poďme opäť k muzike. Ktorí interpreti sú tvoji obľúbení – teda po hudobnej aj textovej stránke? Čo ty ako poslucháč najviac oceňuješ na spevákoch alebo kapelách?

Zo svetovej hudby mám rád kapely ako The Cranberries, či Nickelback, alebo speváčka Delta. Mám rád ich štýl a hudbu. Čo sa týka slovenskej tvorby, vyrastal som na hudbe Riša Čanakyho a Kapucínov. A to teda vo mne zostalo dodnes. Pre mňa su dôležité texty. Ak má pesnička dobrý text, tak v mojom osobnom rebríčku má veľkú šancu stať sa veľkým hitom, aj keď možno trochu pokulháva po hudobnej stránke. Ak je to však naopak, nie je to také jednoznačné. Teda pre mňa je v prvom rade dôležitý text, až potom hudba. Samozrejme otázka textu je v istom zmysle aj o vkuse. Niekto má rád alegorickejšie vyjadrovanie, ďalší zas ocení skôr priame a jasné texty. Ja osobne mám bližšie k tým priamejším textom, čo je cítiť aj v mojich piesňach. Ale celkovo mám dosť široký záber, teda vypočujem si všeličo. Zo slovenských kapiel mám ešte rád pesničky napríklad od IMT Smile, alebo Zuzany Smatanovej.

Myslíš, že je potrebné deliť hudbu na „kresťanskú“ a „sekulárnu“? Niektorí hudobníci to nemajú radi, často takí, ktorí chcú preraziť v šoubiznise a nálepka „kresťan“ by ich podľa ich názoru diskvalifikovala. Pre mladé kapely však môže byť spomínané delenie výhodné, lebo kresťania organizujú pomerne dosť festivalov, kde sa môžu zviditeľniť.

Ja osobne takto hudbu nedelím. Ani svoju, keďže mám piesne rôzne, ani tú, ktorú počúvam. Počúvam to, čo ma práve môže povzbudiť, alebo potešiť, a neriešim, či ide o gospel, alebo svetskú hudbu. Pre mňa sa hudba nedelí na goslepovú a sekulárnu, ale na tú, čo sa mi páči, a tú, čo sa mi nepáči, a to zďaleka nie je to isté. Ak niekto robí gospelovú hudbu len preto, lebo inak by v šoubiznise neuspel, tak niečo nie je v poriadku. Ak niekto robí kresťanskú muziku, no akosi sa hanbí za takú nálepku, tiež to nie je v poriadku. Myslím si, že hudbu treba robiť tak, ako to človek nosí v sebe, ako ho to vystihuje, a nehanbiť sa za to.

Čo plánuješ po hudobnej stránke v tomto roku? Máš internetovú stránku, kde môžeme sledovať tvoje aktivity?

Momentálne nemám nejaké konkrétne plány, ale v priebehu roka sa možno vyskytne pár koncertov a podobných akcií, takže s týmto počítam do tohto roku. Viac o mne a mojej hudbe je možné sa dočítať na www.krizik.myface.sk

Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor nie je upravovaný, je presným prepisom odpovedí kapely.
Za gramatickú správnosť zodpovedá samotná kapela alebo interpret.