Článok sa páči 10 ľuďom, nepáči sa 0 ľuďom. Čo si myslíš ty? Páči sa mi Nepáči sa mi

Rozhovor s Krížikom

Krizik4.jpg
Prinášam vám zaujímavý rozhovor s Petrom "Krížikom" Križianom.


Ahoj Peťo! Na úvod nám prezraď niečo zo svojej hudobnej kuchyne. Čo pečieš, čo varíš, prípadne čo Ti prihára? :)

Ahoj, moja hudobná kuchyňa len pred nedávnom upiekla novú pieseň a dochutila ju celkom novým videoklipom, ktorý bol uverejnený aj tu na GosAmKe. Okrem toho ale v mojej hudobnej kuchyni sa toho v poslednej dobe deje už pomenej. Viac menej nové piesne vznikajú momentálne len občas a aj koncertov je menej. No a to je dôsledok práve toho, čo mi v kuchyni prihára, ako si sa pýtal v otázke. Teda aby som bol presnejší, neprihára v hudobnej kuchyni, ale v kuchyni môjho života. Ak totiž Pán Boh dá a otec biskup dovolí, tak v júni prijmem z jeho rúk diakonskú vysviacku, čo je dosť veľký záväzok a nová zodpovednosť. No a aby som sa na to čo najlepšie pripravil, dočasne som tak trochu obmedzil moje hudobné pôsobenie. No súčasne pociťujem veľkú vďačnosť Bohu za tie 3 roky, keď som mohol zanechávať Jeho stopu v srdciach ľudí prostredníctvom piesní, či už na koncertoch, alebo na mojich dvoch albumoch, vďaka ktorým sa tie piesne mohli šíriť medzi ľudí.


Prečo prezývka Krížik?

Tak prezývka „Krížik“ je odvodená od môjho priezviska a vznikla keď som v roku 2006 bol u františkánov. Boli sme tam traja Petrovia a prirodzene nás bolo treba nejak rozlíšiť, aby sme na každé oslovenie nereagovali všetci traja. A vtedy tam padol návrh, že keďže sa volám Križian, mohol by som byť Krížik a odvtedy som Krížik.


Možno z Teba bude časom spievajúci duchovný otec :) Máš na Slovensku v tomto smere nejaké vzory či inšpiráciu?

Viem, že duchovné povolanie sa dá skĺbiť s hudbou, veď to vidíme napríklad u Kapucínov, alebo u Petra Milenkyho. Tu však treba asi mať napamäti, že je dôležité mať správne poukladané priority. V prípade duchovného povolania by sa hudobná činnosť nemala stať pre kňaza prioritnejšou, alebo dôležitejšou, ako je služba sviatostí a služba Božieho slova. Teda toto by malo byť pre kňaza prvoradé, a tomu by malo byť podriadené všetko ostatné. Vieme, že najvyšším a posledným cieľom cirkvi je spása človeka a k dosiahnutiu tohto cieľa, ak to ostatné povinnosti dovolujú, ako prostriedok môže pomôcť aj to, že sa kňaz venuje hudbe. Takže ak sú tieto hudobné aktivity postavené na správnom stupienku v stupnici priorít, môžu byť veľmi pekným svedectvom pre ľudí a tiež prostriedkom evanjelizácie a apoštolátu.


Myslíš, že ak kňaz hrá a spieva, môže vo svojej farnosti pritiahnuť k Bohu viac mladých?

Určite môže a nie len vo svojej farnosti. Hudba vždy bola veľmi silným prostriedkom na oslovenie ľudí. Takže cez hudbu môže aj kňaz osloviť a pritiahnuť mnoho ľudí. No tu by som len opäť zdôraznil to, čo som povedal v predošlej otázke. Nemôže to robiť na úkor svojich povinností a nemôže v tom vidieť cieľ svojej činnosti. Musí byť otvorený a vnímavý pre to, či je to práve užitočné a potrebné. A byť slobodný aj v tom, že keď bude treba, kedykoľvek sa toho dokáže vzdať. Ja napríklad vôbec neriešim, či sa ešte niekedy budem venovať hudbe, alebo nie. Uplynulé tri roky vnímam, že boli v tomto smere veľmi požehnané a že moje piesne svoju misiu splnili. Oslovili tých, ktorých osloviť mali a to je dôležité. Teraz sa pripravujem na vysviacku a to je priorita. Ak by som sa už nikdy hudbe nemal venovať, tak to nevidím nijak čierne. Že som sa jej mohol venovať tieto tri roky bolo i pre mňa osobne veľmi prínosné a veľa to mne samému dalo. Bola to veľmi pekná kapitola môjho života, v ktorej Boh cezo mňa a moju hudbu hovoril k ľuďom. Rád som bol Jeho nástrojom. A ak si ma takto bude chcieť použiť aj niekedy v budúcnosti, urobím to rád. Ak ale bude odo mňa chcieť iné veci, tak budem robiť iné veci. Jednoducho som v tomto slobodný. Baví ma to, baví ma robiť hudbu, no nie je to mojou prioritou, ani mojim cieľom. Mojou prioritou je, ak sa mám stať kňazom, byť dobrým kňazom. A ak to bude užitočné a potrebné, tak aj kňazom s gitarou.


Zaznamenal si odozvy na svoju tvorbu aj z radov kňazov? Ako reagujú? Počúvajú duchovní otcovia kresťanskú muziku?

Tak áno, boli odozvy aj z radov kňazov. Boli to kladné odozvy, ale to je asi tým, že kto to nechce počúvať, ten to nepočúva, a teda sa nemá k čomu vyjadrovať a ten kto to počúva, počúva to preto, lebo sa mu to páči. Naozaj sa mi nestalo, že by sa ma z radov kňazov niekto pýtal, prečo to robím, alebo či si myslím, že to je správne, keď som bohoslovec. Skôr to naopak boli reakcie pozitívne, kde kňazi vyjadrili svoju podporu a radosť z toho, že aj takýmto spôsobom sa šíri duch evanjelia a Božej radosti.


Myslíš, že má zmysel nálepka „kresťanská hudba“, prípadne „gospelová hudba“? Niektorí interpreti to totiž vnímajú ako silný handicap pri oslovovaní neveriacich poslucháčov.

Zdá sa mi, že ako handicap to môže vnímať tá kapela, ktorá nemá vyprofilovaný svoj štýl a nevie celkom, čo chce hrať. Alebo že chce hrať to, čo sa práve môže ľuďom páčiť. Teda ak sa bude ľuďom páčiť s nálepkou „kresťanská kapela“, tak bude takto vystupovať a naopak, ak bude predpoklad, že zaujme niečím komerčným, tak tú nálepku bude považovať za handicap. Myslím si, že ak má kapela jasne vyprofilovaný štýl a cieľ, tak by jej tá nálepka, ak ju má, vadiť nemala. Ja napríklad nemám vo svojom repertoári len čisto kresťanské piesne. Mám aj piesne o živote a láske, alebo na pobavenie, a pri tom mi nevadí, že ma ľudia vnímajú ako kresťanského interpreta. Pretože moje piesne, nech už sú o čomkoľvek, chcú niesť posolstvo evanjelia, radosť z všedných dní života. Pretože všetky moje piesne a je jedno očom sú, vychádzajú z mojej radosti zo života, z radosti, že môžem svoj život žiť s Bohom. Preto je pre mňa celkom prirodzené, že mám nálepku „gospelový interpret“, bez ohľadu na tematiku pesničky. A keď niektorá z mojich piesní osloví aj neveriaceho poslucháča, poteším sa, no je len na ňom, či prijme fakt, že tú pieseň spieva veriaci, kresťanský interpret. Nejde mi o to, osloviť čo najviac ľudí, ide mi o to, vydať svedectvo, že život s Bohom je krásny a radostný, hoci niekedy náročný, že je to jedno veľké dobrodružstvo. A ja chcem Bohu spievať aj o živote, o láske, o tom, čo nám ľuďom robí radosť, aj čo nám ju berie, lebo mu chcem povedať, že milujem život, ktorý mi dal, so všetkým čo k nemu patrí.


Zaujal Ťa v poslednom čase nejaký kresťanský interpret, či už slovenský alebo zahraničný? Máš aj svoje „stálice“, ktoré už počúvaš dlho a rád sa k nim vraciaš?

Z tých trochu novších interpretov mám veľmi rád hudbu Simony Martausovej. A nie je to len tým, že sa osobne priatelíme a vždy, keď je možnosť, si veľmi radi spolu zahráme na nejakom koncerte. Je to tým, že mi vážne sedí jej štýl, jej texty a jej veľmi originálny a nezameniteľný spevácky prejav. Zo zahraničných interpretov som nedávno spoznal hudbu americkej speváčky KariJobe a musím povedať, že jej album „Where I find you“ ma dostal. Veľmi sa mi páčia jej piesne, aranžmány, jej hlas a celkovo atmosféra toho albumu. No a moje stálice? Áno, vyrastal som na Kapucínoch a Rišovi Čanakym a teda tam sa aj dnes z času na čas rád vraciam. Starý dobrý Kompromis alebo prvé albumy Kapucínov, to už je dnes pre mňa kus krásnej nostalgie, ktorá mi vždy privodí ten príjemný pocit, ako kedysi. A tiež som mával veľmi rád českú kapelu Učedníci. K tým som sa zhodou okolností tak viac vrátil aj teraz, v týchto dňoch a opäť ma očarili nielen hĺbkou svojich textov.


Tvojou aktuálnou novinkou je videoklip k piesni Priznanie. K čomu sa v tejto piesni priznávaš?

„Priznanie“ je priznaním lásky , nie je to však osobná výpoveď. Občas sa vo mne prebudí starý duch mladého romantika a vtedy rád napíšem aj niečo o láske. Myslím, že ľudská láska je odrazom lásky Božej, ktorá funguje na rovnakom princípe, len je dokonalejšia a čistejšia.


Láska versus povolanie kňaza. Nie je to občas aj pre nich boj? Aj kňazi sú ľudské bytosti, s citmi a srdcom.

V jednej svojej piesni spievam: „Celý človek, to je žena s mužom“. Kniha Genezis hovorí, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu, to znamená, že človek je vo svojej prirodzenosti stvorený pre život vo dvojici, pre spoločný život muža a ženy. To je pre človeka prirodzený stav, preto je úplne pochopiteľné, že ak sa niekto rozhodne narušiť to, čo je pre neho, ako pre človeka prirodzené, nebude to mať ľahké, lebo ide proti svojej ľudskej prirodzenosti. A keďže kňazi sú tiež presne takí istí ľudia, tiež majú aj boje. Tu ale treba povedať, že duchovné povolanie je spojené s obetou, kde človek sám a dobrovoľne niečo chce obetovať Bohu, aby mu dokázal, že naozaj to myslí vážne, že chce žiť len pre Neho v službe ľuďom. A myslím, že práve obeta ľudskej lásky, lásky muža ženy, môže byť veľmi krásnou obetou kňaza Bohu. A čo by to bolo za obetu, keby neprinášala žiadne boje, nebola náročná, keby sa človek nemusel zapierať? Teda je to náročné, lebo tá ľudská prirodzenosť sa z času na čas ozve, a potrápi človeka, ale ak to človek úprimne chce dať Bohu ako obetu svojho života, a naplno žije to, pre čo sa rozhodol, potom mu Boh určite pomôže svojou milosťou a podoprie ho. A keď človek dobre žije svoje povolanie, Boh dokáže tú prirodzenú túžbu po ľudskej láske pretaviť , a naplniť ju v jeho kňazskej službe ľuďom. Vtedy sa všetko, čo kňaz robí pre spásu ľudí stáva nie len náročným, ale predovšetkým krásnym.


Čo robíš vo chvíľach, keď príde pokušenie?

Veľmi sa mi páči recept svätého Don Bosca: „Vyhýbajte sa záhaľke, pracujte podľa svojho stavu; keď nič nerobíte, ste v najväčšom nebezpečenstve upadnúť do hriechu. Záhaľka učí všetkým možným nerestiam.“ Takže základ je, vždy sa niečomu venovať, to je prevencia, ako sa vyhnúť pokušeniam. A keď už predsa len prídu, treba od nich utiecť, zamerať svoju pozornosť k niečomu dobrému, a posilniť to modlitbou. No ono to nie je tak jednoduché a človek je slabý, takže aj pre mňa je ešte dlhá cesta, kým sa naučím predchádzať pokušeniam, alebo ich dobre zvládať.


Aký je Tvoj názor – mala by si rímskokatolícka cirkev brať príklad napr. z grékokatolíckej a umožniť kňazom manželstvo? Ak sa nemýlim, u nich je to možné do ukončenia štúdia.

Môj názor je, že celibát má veľmi hlboký význam. V prvom rade je to význam eschatologický. To znamená znak prítomnosti Božieho kráľovstva v tomto svete. Je tiež vyjadrením úplnej odovzdanosti sa Bohu, symbol zjednotenia sa s Bohom. Celibátom dávam najavo, že Boh je pre mňa jediný, komu chcem úplne dať svoj život, a pre koho chcem žiť a pracovať. Toto je podstatou celibátu. Celibát totiž nie je len zrieknutie sa manželstva. Celibát je zrieknutie sa manželstva pre Božie kráľovstvo. Potom je tu ešte druhý význam, ktorý ale nie je tak dôležitý, ten je skôr praktický. Byť dobrým kňazom si vyžaduje celého človeka, a skĺbiť to so starostlivosťou o rodinu je dosť náročné. Netvrdím, že je to nemožné, ale určite náročné. Čo sa týka Grekokatolíckych kňazov, treba povedať, že aj medzi nimi sú takí, čo si dobrovoľne zvolili celibát. A prečo sa oni môžu ženiť a my nie? Požiadavka celibátu nie je z Božieho ustanovenia, ale z cirkevného. Je to vnútorný predpis cirkvi. Grekokatolícka cirkev má svoj predpis, Rimokatolícka zas svoj. Celibát teda nie je nevyhnutnou podmienkou pre prijatie sviatosti kňazstva, no katolícka cirkev ho vyžaduje, pretože má svoj hlboký význam. A mne sa to páči tak ako to je, teda si nemyslím, že by sme si mali brať príklad od Grekokatolíkov. Dobre je to vtedy, keď sa každý drží svojich vnútorných predpisov. No toto by asi chcelo dlhšiu debatu, lebo takto v stručnosti sa to nedá dobre vysvetliť.


Poďme na chvíľočku k téme, ktorá v súčasnosti veľmi rezonuje spoločnosťou – adopcie detí homosexuálnymi pármi. Čo by si odpovedal človeku, ktorý by povedal: „Nie je lepšie, keď si dieťa adoptuje homosexuálny pár, akoby žilo v rozhádanej heterosexuálnej rodine s otcom alkoholikom?“. Tento názor sa často prezentuje a akoby vychádzal z predpokladu, že homosexuálny pár nemá medzi sebou žiadne problémy.

Neviem, či má nejaký zmysel nahradiť jedno zlo druhým zlom. To je niečo podobné, ako keby sme povedali, či nie je lepšie ako prísť o nohu, prísť radšej o ruku. Zlo sa zlom nemôže nahradiť. Je jasné, že nie je dobre keď dieťa vyrastá v rozhádanej rodine s mužom alkoholikom, no určite nie je riešením dať ho do adopcie homosexuálnym rodičom. Každá jedna príručka, zaoberajúca sa rozvrátenými rodinami hovorí, že na dieťa má škodlivý vplyv, ak na neho vplýva jeden z rodičov viac ako druhý. Čo je aj dnes tak bežný prípad, že dieťa má len jedného rodiča. To znamená, ak prevláda vplyv matky na dieťa, dieťaťu to škodí. Ak prevláda vplyv otca, rovnako to dieťaťu škodí. Vo výchove je potrebná vyvážená výchova tak otca, ako aj matky. A ak chceme jednostranný vplyv zdvojnásobiť, teda že dáme dieťaťu dvoch otcov, alebo dve matky, jednoznačne to tomu dieťaťu ešte viac uškodí psychicky a nebude možný jeho zdravý vývin. V takom prípade by už bolo lepšie, ak by matka aj s dieťaťom odišla od otca a vychovávala ho sama. Ako som už povedal, nemožno jedno zlo nahradiť druhým. Prečo nehľadať alternatívu, v ktorej by dieťa vyrastalo v prirodzenom prostredí ? Mám na mysli trebárs profesionálne rodiny, kde si dvaja rodičia vezmú tri alebo štyri deti z detského domova a starajú sa o ne. Prečo štát nepodporí radšej takúto formu, v ktorej dieťa má možnosť zdravého a prirodzeného vývinu?


Peťo, Tvoje odpovede majú veľkú hĺbku a dalo by sa o nich hodiny baviť, ale poďme na záver ešte k muzike. Aký je Tvoj názor na hudobnú produkciu, ktorú nám servírujú média? Ľudia si obľúbia a konzumujú to, čo sa im ponúka, alebo sa rádiá podriaďujú vkusu poslucháčov?

Z môjho pohľadu veľké komerčné rádia sa veľmi nezaujímajú o to, čo chcú ľudia počuť. Vyberú si pár piesní, z ktorých nekonečným opakovaním hraní umelo vyrobia hit. Naopak menšie regionálne, alebo nekomerčné rádiá sa snažia vyhovieť vkusu svojich poslucháčov. Vedia totiž, že nemá zmysel konkurovať veľkým rádiám, a preto ponúkajú alternatívu tým poslucháčom, ktorých nebaví počúvať dookola tie isté, umelo vytvorené hity.


Takže aká je budúcnosť dobrej muziky na Slovensku?

Myslím si, že budúcnosť dobrej muziky na Slovenku závisí od toho, do akej miery prepadne biznisu a peniazom. Kým bude hudba mať dušu a bude z nej cítiť radosť z nej samotnej, o jej budúcnosť sa obávať nemusíme.


A na záver – chceš niečo odkázať návštevníkom GosAmKy? Nejaké posolstvo alebo citát? :-)

V jednej knihe Paolo Coelho píše:
"Každý človek má právo zapochybovať, či je hodný niesť svoj údel, a niekedy ho môže na čas i zanechať; jediné, čo nemôže, je zabudnúť. Kto o sebe nikdy nezapochybuje, nie je hodný – pretože slepo verí vo svoje schopnosti, a tak sa dopúšťa hriechu pýchy. Blahoslavený, kto prechádza okamihmi pochybností."
Tak sa nebojme svojich pochybností, skôr majme strach z prehnanej istoty.





Diskusia k článku







Tu je formulár, pomocou ktorého môžete nechať odkaz. HTML tagy nie sú podporované. Povinné je (samozrejme okrem odkazu) meno, e-mail a kód. Ďakujeme ;)
Meno:    E-mail:    Web:
O
d
k
a
z
captcha   Opíšte kód z obrázku: