ROZHOVOR s JANEKOM HANDZUŠOM

Čau Vlado! No – dobrá otázka na úvod! :) Čím ďalej, tým viac vnímam kvalitatívny rozpor medzi hudbou a textom. Akoby vymierali dobrí textári a noví sa rodili pomenej. Z hudobnej produkcie, ktorá sa na mňa valí z médií mám dojem, že text sa už stáva len akýmsi nutným doplnkom hudby. A keďže neexistuje žiadna (alebo len mizivá) spätná väzba, médiá slobodne, podľa vlastných (komerčných) kritérií zahlcujú poslucháčov nekvalitou a tým u nich systematicky znižujú úroveň – nazvime to vkusu. Bojím sa, že sa tento jav začína zacyklovať a že bude čoraz ťažšie sa z neho vymaniť! Totiž – čím viac nekvalitnej produkcie počúvame, tým viac ju považujeme za štandard a tým menej vyžadujeme kvalitu, na čo – logicky – komerčné média zareagujú tým, že nám ponúknu ešte väčšiu dávku lacnej nekvality…

Hovoriť o konkrétnych kapelách, či spevákoch v súvislosti s kvalitou textu je dosť zavádzajúce, lebo za každým textom stojí vždy konkrétny textár! Samozrejme – svoj podiel na konečnom výsledku majú aj interpreti (už len tým, že si daný text, či textára vybrali), ale hlavnú zodpovednosť má vždy textár. Ale aby som odpovedal na otázku – za známku kvality v slovenskom textovaní považujem určite mená, ako Peteraj, Hevier, Zeman, či Filan. Všetko textári (básnici?), ktorí už čo to pamätajú. Po nich zažiaril ako kométa Jožko Urban, žiaľ – nežiaril dlho. V dnešnej generácii márne hľadám nejakú osobnosť, ktorá by sa vyššie spomínaným aspoň priblížila. Aby som spomenul aj negatívne príklady – neskutočne ma vytáčali texty, ktoré spieval Alan Mikušek, ale ani súčasná pop elita na tom nie je ktovieako dobre! No name, Gladiátor, Katka Knechtová, Zuzka Smatanová – technicky údesné texty! Dokonca i tak cenený textár, ako Richard Müller, má technicky veľmi nedokonalé veci!

Bavíme sa o kvalite textov, ale stále mám na mysli hlavne technickú časť textov! Obsah, či (prepytujem) posolstvo si nedovolím nijak hodnotiť, či posudzovať! To si musí prebrať a zhodnotiť každý poslucháč sám! (I keď aj tu by sa dalo veľa polemizovať…) Technika písania (či skôr tvorby?) slovenských textov je daná v prvom rade jedinečnosťou slovenčiny a jej zákonitosťami. V slovenčine máme napríklad prízvuk na prvej slabike. Vždy! Pre potreby textovania je dobré vedieť, že v hudbe by mala prízvučná slabika ležať vždy na ťažkej dobe. Má to svoju logiku a nie nadarmo sa už v základných školách na hodinách slovenčiny učíme básnické stopy – trochej, jamb, daktyl… taktiež počet slabík a ich dĺžka je dôležitá! Ale text textom robia hlavne rýmy a tu je dobré vedieť, že nie všetko, čo rovnako znie sa aj rýmuje! Základ je nerýmovať spolu slová s párnym a nepárnym počtom slabík! (I keď sa dá aj to, ale treba vedieť, ako na to!), je tiež dobré na hony sa vyhýbať lacným, ošúchaným a tiež gramatickým rýmom. Podrobnejšie sa rozpisovať nechcem – bolo by to na dlhšie, ale pre prípadných záujemcov odporúčam prečítať si aspoň šikovnú príručku od Joža Urbana - Utrpenie mladého poeta, kde sa na niekoľkých stranách venuje aj problematike hudobného textu. Veľa užitočných rád sa dá samozrejme nájsť na internete…

Dobrého textára po pár veršoch asi nespoznáš, ale určite aspoň vytušíš talent. Čo ale spoznáš po pár veršoch určite - je zlý textár! :) Ak niekto hneď v prvej fráze vyrobí nejakú katastrofálnu rytmickú hrúbku, ťažko predpokladať, že ďalej to už bude dobré!

Chvály sú špecifická záležitosť. Súhlasím s tým, že pri chválach ide hlavne o priblíženie sa Bohu, o akýsi spôsob naladenia duše na jednu spoločnú frekvenciu. Ale to ešte neznamená, že to môžeme robiť hociako a nekvalitne! Už samotný fakt, že tvorca chvál prostredníctvom interpretov (často sú to totožné osoby) prenáša na poslucháčov svoju snahu o čo najhlbší zážitok s Bohom, dáva tvorcovi veľkú zodpovednosť! Zbavovať sa tejto zodpovednosti podceňovaním poslucháčov – oných nedeľných kresťanov, je choré! Práve naopak – tu je priestor na to, aby sa poslucháčom podával kvalitný „pokrm“, ktorý po všetkých stránkach prinesie úžitok – v duchovnej rovine napomôže k hlbšiemu prežitku, ale zároveň uspokojí aj estetické, či umelecké potreby poslucháčov (lebo každý poslucháč má takéto potreby, aj keď si to možno neuvedomuje) a čo viac – práve tadiaľ vedie cesta k „výchove“ poslucháča a k jeho rastu. No a to teatrálne naťahovanie slov – čo k tomu dodať… Snáď len to, že naťahovaním slov a teatrálnym „plačom“ sa ešte nikto k Bohu nepriblížil. Navyše – takéto veci sú neprenosné a ak sa niekto snaží svoj „plač“, či iné emocionálne prejavy preniesť aj na poslucháčov, má to mnohokrát bližšie k davovej psychóze, ako k pôsobeniu Ducha.

No, tak pravdepodobne sa Bohu páči všetko, čo je robené s úmyslom slúžiť mu, ale rád by som poukázal aj na nebezpečenstvo, ktoré z takéhoto jednania pramení. Starozákonný príklad obetí Kaina a Ábela nás učí, že Bohu máme obetovať to najlepšie. Nie to, čo máme, čo zvládame, ale to najlepšie, čo máme a najlepšie, ako vieme! Inými slovami – neospravedlňujme svoju nedokonalosť a mnohokrát i lenivosť a pohodlnosť Božou láskou a milosťou, ale snažme sa vo všetkom čo robíme rásť a zdokonaľovať sa, aby naša obeť bola Bohu príjemná. To platí rovnako o našej práci, o našom rodinnom živote, o našich vzťahoch v cirkvi, či mimo nej a rovnako to platí aj pre písanie textov!

Na to asi neexistuje recept! V každom prípade však kvalitný! Mám zásadu, že nehodnotím, ani neposudzujem témy, o ktorých autor píše, lebo každý máme iný pohľad na dianie v našich životoch, na veci, ktoré nás obklopujú a každý máme právo „vykričať“, či „vyšepotať“ svetu svoj pohľad svojim vlastným spôsobom. Mali by sme však myslieť na to, že naše posolstvo je tým stráviteľnejšie, čím je zrozumiteľnejšie a čím je bližšie vkusu adresáta. Z toho vyplýva, že zrejme neexistuje univerzálny spôsob, ako to urobiť! :) Mladým rockerom bude zrejme počúvateľnejší priamočiary, sloganovitý text, zatiaľ čo štrnásťročné tínedžerky možno ocenia trošku romantiky. Podobne povedzme štyridsaťročný intelektuál privíta, keď je text plný metafor a naopak, jeho susedka z prízemia si zrejme vychutná jednoduchý príbeh o láske… Tak, či onak – stále by to malo byť napísané kvalitne! S textom treba pracovať, ako s diamantom – stále ho brúsiť, vylepšovať, hľadať zaujímavé a neopočúvané rýmy, skúšať zladiť „farbu“ slov, dbať pri tom na rytmus a samozrejme melodiku… V neposlednom rade by som ešte poznamenal, že ak je text zamýšľaný ako posolstvo pre ľudí, ktorí nepoznajú Boha, nenavštevujú žiadne spoločenstvo veriacich, mali by sme brať ohľad na „jazyk“, ktorý použijeme. Nie každému je jasné, čo máme na mysli napríklad slovným spojením „Ježiš uzdravil moje srdce“, či „Boh je víťaz v tvojom živote!“ V týchto prípadoch sa prihováram za civilnejšie vyjadrenia.

…že to vôbec nemusí byť zlé! :) Samozrejme záleží na tom, ako to textár cíti. Sú obdarovaní jedinci, ktorí tú textarinu majú v krvi a naozaj ju „cítia“. Z mne nepochopiteľných dôvodov ovládajú slovenčinu bez toho, aby sa ju museli učiť (cítia ju), vedia bez rozmýšľania určiť ťažkú a ľahkú dobu (cítia to), nerobí im problém krásne poukladať slabiky do melódie (cítia ju), jednoducho sa narodia s písmenkami v krvi a ak takýto človiečik napíše text tak, ako to cíti, zrejme sa bude páčiť nie len kamarátom! Horšie je to u tých ostatných, ktorí cítia zle. A čo horšie – odmietajú sa učiť, zlepšovať, alebo aspoň pochopiť základy. Výsledkom potom môže byť text, ktorý sa síce kamarátom páči (veď od toho sú kamaráti…), ale ostatní poslucháči –vedome, alebo nevedome – trpia.

Je ich dosť, tak prvé, čo ma na rýchlo napadne: mám – dám - vám – sám, mať – dať – brať – vziať, pán – sám, viem – smiem a prísny zákaz na rým láska – páska! :) Je ich samozrejme oveľa oveľa viac. Je dobré si pri písaní textov skúsiť spomenúť, či som už niekde ten môj práve stvorený rým nepočul, prípadne či som ho nepočul nebezpečne často…

Odporúčam na hony sa vyhýbať tzv. gramatickým rýmom, kde je rým tvorený rovnakou koncovkou slova, ktorá vzniká tým, že sú napríklad rôzne slovesá písané v rovnakom rode a čase (sedela – vedela, letím – svietim, padá – hľadá) a úplne najhoršie znejú slovesá v neurčitku (čakať – plakať, túžiť – slúžiť)…